Sedeli sme pri televízore a pozerali Asterixa a Obelixa. Malá dedina, ktorá vzdoruje presile, a uprostred nej kotlík, v ktorom stále niečo bublá. Keď v dabingu zaznelo, že tí chlapíci sú Galovia, Jozef sa otočil od obrazovky a spýtal sa: „Čo je?"

Volá sa Gallo. Myslel si, že ho niekto volá.

Kým sme sa dosmiali, Daniel — najstarší z nás a ten, čo sa nikdy neponáhľa — dopil pivo a povedal vetu, po ktorej už nebolo čo riešiť:

Tak to sme teda Galovia.

Zvyšok bola formalita. O tom, kto bude Obelix, sa nehlasovalo. O tom, kto bude ALKOHOLIX, tiež nie. Chvíľu sme sa hádali, či je pätnásťlitrový kotlík dosť veľký — nie je, ale pravidlá sú pravidlá. Mená sme si rozdelili za jeden večer. Receptúru ladíme dodnes.

Čarovný nápoj nemáme. Máme oheň, kotlík a šesť chlapov, ktorí sa o soli dokážu dohadovať tri hodiny. Zatiaľ to stačilo.